Šokujúca spoveď! Na zájazde v Rumunsku mame vypredal kabelku!

(Míľniky v mojom pracovnom a súkromnom živote)

Viete čo majú spoločné Michelle Obama, Steve Jobs, Elton John, Andre Agassi alebo Angela Merkel? Uhádli ste! Vydali svoje autobiografie, ktoré sa úspešne predávajú na celom svete. Vyhodnotil som si preto situáciu tak, že aj v mojom prípade je už najvyšší čas urobiť niečo podobné. A pridať sa tak ku skupine podobných velikánov. 

No dobre, a teraz vážne. Už dávnejšie som pociťoval potrebu, prerobiť si svoju stránku O mne na mojom webe. Pôvodná verzia ma už omrzela, nepáčil sa mi štýl, akým som ju na začiatku napísal. 

Pustil som sa teda do práce. Príjemne ma však prekvapilo s akou chuťou a nostalgiou sa mi písalo. Bavilo ma pospomínať si na rôzne kuriozitky z môjho doterajšieho života.

Keďže bol výsledný text, na moje prekvapenie, o dosť dlhší než som plánoval, rozdelil som ho. A tak vznikol aj tento článok. Tá zásadnejšia časť smerovala na stránku O mne. A z tej druhej, rozsiahlejšej časti, do ktorej ste sa práve začítali, je tento článok. 

Nechal som sa tu uniesť osobnými spomienkami, ktoré ma postupne napadali. A tak z toho vznikol súbor vybraných míľnikov hlavne z môjho pracovného, ale i súkromného života. 

Ak sa tomuto článku podarí vás aspoň trocha pobaviť, tak svoj účel splnil. 

Toľko na úvod a teraz už premosťujem do hlavnej časti. 

Zrodenie podnikateľa

Sklony k podnikaniu som mal v podstate celý život. Tu je zopár príkladov aj z raného detstva:

• Ešte na základnej škole som raz na dobierku predal koreň kostihoja lekárskeho. Bol som ho vlastnoručne vykopať za dedinou, keď sme boli na návšteve u babičky. Túto lákavú ponuku som zverejnil v pražských inzertných novinách Annonce. Netrvalo dlho a ozvala sa mi istá pani z Prahy, ktorú s najväčšou pravdepodobnosťou boleli kosti, a objednala si ho. Keď nám potom zazvonila poštárka s tržbou, šušťanie vlastnoručne zarobených peňazí znelo veľmi príjemne. 

• Ako šiestak na základnej škole sme s mamou boli na autobusovom zájazde v Bulharsku. Počas zastávky v Rumunsku som vypredal skoro celú jej kabelku. Hneď pri autobuse nás totiž obkolesil dav ľudí s bankovkami v rukách. Chceli od nás kúpiť čokoľvek. Tak som im teda ponúkol, čo sa dalo. Aj mamin lak na nechty, o ktorý javila eminentný záujem recepčná v hoteli. Problém však nastal potom, keď som si uvedomil, že so získanou tržbou v rumunskej mene nemáme čo urobiť. Boli tam totiž poloprázdne obchody, jednoducho nebolo čo kúpiť. 

• V druhej polovici osemdesiatych rokoch som predával plagáty z časopisu Bravo. Ten mi z času na čas mama nechávala tajne priviezť zo západného Nemecka, od istého kamionistu. Napriek tomu, že to v tom čase býval môj najobľúbenejší darček k mojim sviatkom, tak som fotky niektorých interpretov rád posúval ďalej. Plagáty Depeche Mode zvykol preferovať kamoš Miro V. z vedľajšieho baráku. Naopak metalové jednostránky odo mňa vykupoval Rasťo S., stojaci na opačnej strane hudobnej barikády. Jednostránka za desať, dvojstránka za dvadsať a štvorstránka za štyridsať korún. To boli moje ceny. Ja osobne som si pre svoju stenu v mojej izbe nechával skupiny ako napr. a-ha, Europe, Duran Duran alebo podobné záležitosti. 

• Na základnej škole som pestoval exotické rastliny a nosieval ich do komisionálneho predaja. Keď sa niečo z toho predalo, mal som pár korún zarobené. Kamarát Maroš Ď. dodnes s úsmevom spomína na to, ako som raz robil tomuto podniku reklamu v triede. Snažil som sa do tej predajne nasmerovať spolužiakov, aby si kúpili kaktusy. To, že pochádzali odo mňa som údajne zamlčal. Spätne si to vyhodnocujem ako jeden z mála pokusov o aktívny predaj v mojom živote. 

• Na strednej škole som si za ušetrené peniaze nakúpil poštové známky a posielal som listy do klubov NHL a NBA. Boli to rukou písané žiadosti o zaslanie suvenírov. V liste som sa vydával za redaktora lokálneho športového časopisu. Myslím, že správne tušíte, že som ním v skutočnosti nebol. Každé ráno som bol v jemnom napätí a očakávaní poštárky, ktorá mi častokrát priniesla aj viacero zásielok denne. Z doručených fotiek, samolepiek, brožúr som potom povyberal tie, ktoré som nechcel a predával ich cez inzeráty. Pamätám si ešte, že každý z týchto listov voňal, tak ako nič podobné u nás. Amerikou. 

• Počas štúdia na City University of Seattle v Trenčíne som urobil päť väčších obchodov v oblasti sprostredkovania práce. Dal som si inzerát, že viem zohnať prácu v hoteli v Nemecku, keďže som v ňom aj ja sám tri letá pracoval. Celý tento kšeft bol samozrejme neoficiálny, žiadnu firmu som vtedy nemal. S ľuďmi som sa stretával v kaviarňach. Musel som v nich vzbudiť dôveru, aby sa mi nebáli dať 5-8 tisíc korún vopred, ako jednorazovú províziu za sprostredkovanie práce. Pamätníci potvrdia, že to bol celkom slušný balík peňazí. Ja som síce o sebe vedel, že nikoho nepodvediem, ale dôležité bolo, aby som o tom presvedčil aj ich. Toto boli vlastne moje prvé úspechy na poli recruitingu. 

To boli také najvýraznejšie moje kšeftovačky, na ktoré som si spomenul. Vráťme sa však ešte na začiatok divokých deväťdesiatych rokov minulého storočia. Tam siahajú počiatky už mojej serióznejšej pracovnej činnosti:

Brigády

• 1993 – Jeseň. Na pošte som nakúpil známky a rozposlal listy do 100 hotelov v Bavorsku. Hľadal som si totiž brigádu na ďalšie leto, keďže som potreboval platiť školné na súkromnej univerzite. Z odpovedí, ktoré prišli bola jedna pozitívna. Pozvali si ma na osobný pohovor. Tak som sa im išiel nočnou linkou Bratislava – Mníchov ukázať, nech vidia naživo poctivého východoeurópana. Možno sa chceli uistiť, či nemám kly alebo rohy, to sa však dnes už  nedozvieme. Každopádne, dojem som urobil dobrý a ponúkli mi miesto pomocného čašníka. Doma som teda vybavil na nemeckej ambasáde  pracovné víza, nakúpil čierne tesilky, topánky, biele košele. Veď nech medzi tými hladnými nemeckými hosťami človek vyzerá k svetu, no nie? Prišli letné prázdniny, a tak som plný očakávaní vyrazil pracovať na západ. Po príchode ma však starý Weidenhiller (majiteľ s povýšeneckým správaním) na moje prekvapenie šupol do kuchyne. A zrazu som sa musel od prvej chvíle učiť robiť šaláty. Dokonca mi venoval pre tento účel aj svoju zánovnú fialovú teplákovú súpravu. Veď som so sebou nič podobné nemal, keďže som sa videl za barom ako so šibalským úsmevom pulírujem vínové poháre. Pôvodná dohoda neplatila a ja som sa mohol usmievať v kuchyni akurát tak na mraziaci box. Tým pádom tie moje čašnícke kostýmy zostali nedotknuté. A smutné. Možno niekde smútia dodnes. Bola to síce ťažká práca, ale dobrá skúsenosť. Najpodstatnejšie však bolo, že som zarobil aspoň na ďalšie dva roky školného. 

• 1996 – Trištvrte roka som pracoval cez víkendy po nociach ako DJ. Avšak tu treba spozornieť. Nebolo to totiž v žiadnej treťotriednej staničnej reštike, ale rovno v najpopulárnejšom trenčianskom pube! V tom čase tam chodili asi všetci, ktorí chceli v nočnom meste niečo znamenať. Síce som také niečo nikdy predtým nerobil a nemal som jediné CD, ale naučil som sa. Iba som vyberal hudbu a púšťal ju. Našťastie som do mikrofónu nemusel nič hovoriť, keďže som nesmelý. Dodnes mám zapamätaných niektorých ľudí podľa toho, čo si dávali u mňa zahrať. Každopádne, zarobených 400 korún za noc bolo vtedy pre mňa dostatok na pohodlný študentský život. Ako študent som mal veľa rôznych brigádnickým jobov, ale to je už na samostatný článok.

Zamestnanie

• 1997 – Rozposielam poštou životopisy do bratislavských firiem ako divý. Napokon som v lete vyletel som zo svojej detskej izby v Trenčíne a presťahoval sa s vtedajšou priateľkou do jej bratislavskej garsoniéry. 

• 1998 – Nastúpil som ako mladý perspektívny SAP konzultant do IT firmy. A keďže som SAP softvér poznal len veľmi zľahka, poslali ma na školenia do Londýna a Bruselu. Nevadilo mi to. 

• V máji 2003 som prestúpil, už ako skúsený SAP konzultant do globálnej poradenskej firmy. Ambície, chuť rásť, tesilky, košele, túžba po manažérskej stoličke s vlastným autom a riadení ľudí… Bol som celkom motivovaný mladý úradník. 

Slávka

• V roku 2005 som ako neznámy fanúšik nechal herečke Slávke Halčákovej na vrátnici SND knižku s venovaním. Vždy sa mi páčila a chodieval som na jej predstavenia. V knižke som pod krátkym venovaním zanechal iba iniciály, veď aj tak som príliš neveril tomu, že by som sa s ňou niekedy mohol stretnúť.

• 2009 – pokus č. 2: Vo vtedajšom rádiu OKEY vyhrávam obed so Slávkou. Avšak zo zoznámenia nebolo opäť nič. Mali tam totiž s nami byť aj ďalší ľudia z rádia a chceli to nahrávať do vysielania. Moja nesmelá povaha si takýto exces nemohla dovoliť, takže som to s vďakou odmietol. Radšej som vyrazil s partiou kamarátov cestovať do Barmy a Kambodže. Tam ma nahrávať nikto neplánoval. 

Založenie firmy

• 2010 – konečne sa odhodlávam k založeniu svojej firmy Cleveronia s.r.o.. Opatrne som to oznamoval svojmu vtedajšiemu zamestnávateľovi, ktorý s tým problém našťastie nemal. Názov svojej firmy som vymýšľal niekoľko mesiacov a dodnes sa mi páči. Plánoval som počas zamestnania pokúsiť sa rozbehnúť nejaký business s tým, že raz by som chcel podnikať naplno. 

• Začal som si budovať databázu SAP konzultantov. Robil som to s vidinou, že možno raz ju budem vedieť nejakým spôsobom speňažiť. Na Linkedin-e som manuálne kontaktoval vhodných ľudí a vytváral komunitu. Boli za tým desiatky možno stovky hodín mojej manuálnej práce. Približne rok po založení firmy som našiel vhodného zamestnanca pre konzultačnú firmu môjho kamaráta. Podarilo sa mi to práve vďaka mojej komunite. Bol to prvý ozajstný business, ktorý moja firma uskutočnila. Mohol som tak vystaviť svoju prvú faktúru v živote, čo ma nesmierne povzbudilo. 

Cestovanie

• 2011 – Zájazd Čína-Tibet-Nepál-India – veľký cestovateľský míľnik v mojom živote. Konečne som videl na vlastné oči spaľovanie mŕtvych vo Váránasí a v Pashupatinath, po čom som vždy túžil. 

Rodina

• Na konci roka 2011, konečne už so Slávkou, vyrážame na mojom čiernom Ford Fusion do IKEA pozerať nábytok do nášho spoločného bývania. Krátko na to sme vedome a s láskou splodili našu dcéru Jasmínku.  

• 2012 – V jeden letný augustový deň by som mal auto najradšej naštartované už od rána, aby sme náhodou nezmeškali. Keď sa konečne okolo pol piatej popoludní otvorili dvere pôrodnej sály a ja som prvýkrát uvidel našu Jasmínku, bol to najkrajší deň v mojom živote. Stal som sa ockom. 

Podnikanie

• 2012 – 2013 Motivovaný svojím posledným recruitingovým úspechom som si nechal bývalému kolegovi programátorovi nakódovať pracovný portál, zameraný na SAP konzultantov. Síce som ho príliš nevyužil, ale aj tak to malo zmysel. Zhmotňovalo to moju víziu. 

• 2013 – Investoval som do veľmi drahého amerického online kurzu, aby som sa naučil podnikať na Amazone. Vytvoril som svoj prvý produkt pod vlastnou značkou a začal ho predávať na Amazone v USA. Bol to parádny pocit, keď som uvidel, že produkt a značku, ktoré som si ja vymyslel, tak kupujú reálni zákazníci. Na druhom konci sveta. Počas toho, ako som ja doma spal. A ešte lepší pocit sa dostavil, keď sa začali objavovať pozitívne recenzie. 

• V roku 2014 som po dlhom zvažovaní dal v zamestnaní po jedenástich rokoch výpoveď. Prenajal som si kanceláriu a snažil som sa svoju myseľ nastaviť tak, že ak bude treba, budem potiť aj krv, ale musím uspieť. Toto rozhodnutie nebolo jednoduché. Trvalo mi dlhšie, kým som sa tak rozhodol. Doma sme mali malé dieťa a bol som živiteľ rodiny. Našťastie som sa mohol oprieť o podporu svojej ženy, ktorá mi verila viac, ako ja sám. A za to som jej dodnes vďačný.

• 2015 – vytvoril som tento web www.miloslavjezo.sk a svoje prvé digitálne produkty – e-booky Ako zarábam na Amazone a Návod na  zarábanie cez Amazon. Zhrnul som v nich celé svoje vedomosti a skúsenosti s podnikaním na Amazone tak, aby poslúžili aj ďalším záujemcom. 

• 2016 – poslal som sám seba na služobku do Číny, na najväčší veľtrh Canton Fair. Svoje skúsenosti z tejto cesty som zhrnul v e-booku zdarma. Vďaka nemu tam už môžete vyraziť aj vy.

• 2017 – Zúčastnil som sa na konferencii v Youpreneur v Londýne, kde som sa osobne stretol s niektorými známymi online podnikateľmi ako napr. Pat Flynn, Chris Ducker alebo Yaro Starak. 

• 2018 – Učil som sa od svojho mentora Marka Anastasiho. Svojho času cestoval po celom svete a robil konferencie o online podnikaní. Napísal aj bestseller The Laptop Millionaire, ktorý ma svojho času tiež dosť inšpiroval.

V posledných rokoch sa venujem najmä vytváraniu mojej ponuky pre globálny trh. Chcem pomáhať ľuďom nielen u nás, ale i v zahraničí rozbehnúť si svoje vlastné online podnikanie. Okrem toho som zaktualizoval svoj e-book Návod na zarábanie cez Amazon. Momentálne robím na projekte Dychológia. Je to vlastne ďalší digitálny produkt o tom, ako si vieme pomôcť krátkymi a jednoduchými dychovými cvičeniami. A taktiež som sa vrátil k tomu, čo ma vždy bavilo – konzultáciám a mentoringu. Rád sa porozprávam s každým, kto má seriózny záujem si vybudovať svoje vlastné online podnikanie a nevie ako presne na to. Ak ste to náhodou aj vy, zarezervujte si nezáväzný rozhovor so mnou na túto tému na tomto odkaze.

Nikdy som nemal nikoho vo svojom blízkom okolí, kto by vo mne rozvíjal chuť podnikať alebo ma v tom aspoň podporoval. Žiaden Kyiosakiho „Bohatý otec“ sa nekonal. Takže k svojmu ozajstnému podnikaniu som sa dopracoval sám a až krátko pred svojou 40-kou. Ako čistokrvný samouk. Nevadí, radšej neskôr ako nikdy. 

Od narodenia som vyrastal iba sám s mamou a tá sa prioritne snažila o to, aby nás dôstojne uživila. A to sa jej aj podarilo, za čo jej budem vždy vďačný. Zamestnaná bola nielen celý svoj pracovný život, ale ešte aj v dôchodkovom veku. Teraz už zaslúžene chodí po kávičkách s kamarátkami a to je dobre. Vždy bola pre mňa dobrým príkladom v pracovitosti a zodpovednosti. 

Som vďačný aj za to, že žijeme práve v tejto dobe. V tomto spoločenskom zriadení a práve na tomto území. Cestoval som v chudobných krajinách, zažil som komunistické a socialistické Československo. Viem, čo to znamená, keď človek nemôže slobodne cestovať, študovať, podnikať, voliť alebo verejne vyjadrovať názor. Preto, ak dnes niekto napadá demokraciu, velebí socializmus, vzhliada k diktátorským vodcom alebo verí hocijakej prokremeľskej sprostosti, ktorú mu na webe podhodia podobne zmätení ľudia, tak ma opantáva smútok a obava o ďalší vývoj našej krajiny.

Naopak, veľmi povzbudzujúco vnímam koľko rôznych šikovných mladých ľudí sa medzi nami pohybuje. V rôznych oblastiach. Vždy som obdivoval tých, ktorí dokázali vybudovať niečo z ničoho, čo bolo potom prínosné pre ďalších. Takéto príbehy ma fascinujú a dodávajú nádej. Ak ešte trocha podrastiem, tak možno budem robiť s nimi rozhovory a prinášať ich príbehy. 

Práve od podobných ľudí sa snažím učiť. Neustále sa vzdelávam. Chcem svoje know-how ďalej ponúkať ľuďom, ktorí by radi začali podnikať, ale to ešte neurobili. Prípadne podnikateľom hľadajúcim ďalšie nápady či inšpiráciu. 

Inak, je žalostné, že veľká väčšina ľudí nevyjadruje spokojnosť so svojou prácou. Niekde som narazil na výskum spoločnosti Gallup, ktorý tvrdí, že iba 13% ľudí sa v práci cíti byť dostatočne sebarealizovaní. Zvyšných 87% chodí do práce iba kvôli peniazom. Robia to, čo ich nebaví, a to má potom logicky dopad aj na týmovú prácu a produkciu firmy. Napríklad, Jan Mühlfeit, český kouč a mentor preto tvrdí, že svet beží menej než na pätinu svojej možnej výkonnosti. 

Ja chcem k lepšiemu svetu prispievať tým, že ľuďom ukazujem spôsoby, ako sa môžu venovať tomu, čo ich naozaj baví. A ako môžu na tom zarobiť. Ukázať im cestu, ktorou som sa napríklad vydal aj ja sám. Aby aj oni sami mohli začať podnikať. Alebo aspoň vytvoriť si ďalší zdroj príjmu robením toho, čo ich naozaj napĺňa.  

Dnes môžem s radosťou konštatovať, že patrím k tej menšej skupine ľudí, ktorí sa do svojej práce tešia. Nemám zlý pocit z pondelkov a nie som smutný z končiaceho sa víkendu. Teším sa na každý deň, či v práci alebo doma s mojimi dámami. Chcem prispieť k tomu, aby bolo viac ľudí spokojných so svojou prácou a s tým, čomu sa venujú.   

Tak, a keďže teraz už o mne viete samé dobré veci ☺, pozrite sa na stránku s produktami, ktoré som vytvoril. Možno sa vám niektorý s nich bude hodiť.